Podobne ako zvonica i Kaplnka sv. Anny jestvovala už pred postavením kostola a pomáhala tak pri absencii tohto najdôležitejšieho sakrálneho priestoru suplovať v obmedzenom zmysle jeho funkcie.
Dokladajú to náboženské úkony, ktoré sa v nej alebo pri nej sporadicky vykonávali. Dňa 10. júla 1706 tu bolo pochované trojročné dieťa Juraja Šimunovich, 8. marca 1717 vojak Ján Baltazár Betner. V tomto roku sa tu aj krstilo, sviatosť tu prijali Ján, syn Jakuba Maczejku a Alžbety Heskovej, Ján, syn Antonína a Alžbety Papánkovcov. Spomínajú sa i fundácie, teda darovania majetku na kaplnku, pričom najstaršia z nich, ktorá jestvovanie kaplnky posúva do 17. storočia, je z roku 1686, keď na ňu odkázal šaštínsky dekan Pavol Stephanovics 18 fl.
Aké osudy mala kaplnka v druhej polovici 18. a prvej polovici 19. storočia nevedno. V roku 1852 počas pôsobenia Jozefa Matejku vo farnosti pracoval na jej obnove Anton Veszely. Nevedno však, či išlo o znovu postavenie kaplnky, jej prestavbu alebo len novú výmaľbu. Kaplnka obdĺžnikového tvaru má fasádu členenú nárožnými lizénami, sedlovú strechu ukončenú na priečelí štítom a profilovanou rímsou. V interiéri sú umiestnené obrazy sv. Rocha – ochrancu proti moru, sv. Anny a sv. Vendelína – patróna pastierov. Na sviatok sv. Rocha (16. augusta) sem v minulosti chodievala procesia a na sv. Annu (26. júla) sa tu odbavovali bohoslužby.
„Povesť rozpráva, že tam pochovávali nepokrstené deti. Jedon kútsky pacholok vraj chodieval na besedu do Brockého a keď šiel v noci okolo kapličky, vždy počul detský plač:
Moja mamička nedbauá
opaku mi nedaua.
Na to strhol mládenec mašlu zo širáka a hodil smerom, odkiaľ vychádzal plač. Plač prestal. Dieťa malo opasok. O tom mi rozprával Anton Ondriska a jeho žena Patková-Michalková.
Podľa inej verzie išiel akýsi rybár Vávra okolo kapličky, videl tam dve deti, veľmi plakaly. Pýtal sa ich: Dceruškypročpuačete? Odpovedaly: Lebo nemáme fjertušky. Na to odviazal rybár špagáty okrútené okolo klobúka a uviazal ich deťom okolo pása. Už maly fjertušky, prestali plakať.“