Juraj Papánek de Nyitra
osvietenský historik, učenec, autor prvých zachovaných programových dejín Slovenska a Slovákov, ktorý obhajoval ich rovnoprávnosť v rámci Uhorska.
Narodil sa v zemianskej rodine 1. 4. 1738 v Kuklove. Pôsobil ako kňaz v Tolne, Vörösmarte a v Olasze, na dnešných maďarsko-chorvátskych hraniciach medzi nemeckými a chorvátskymi osídlencami. Povolanie kňaza sa mu stalo jeho životným poslaním. Do literatúry vstúpil prvými dejinami slovenského národa vôbec – Historia gentis Slavae – De regno regibusque Slavorum atque cum prisci civilis et ecclesiastici tum huius aevi statu gentis Slavae /1780/ Dejiny slovenského kmeňa – O kráľovstvách a kráľoch Slovákov, v ktorých Slovákom prisúdil veľkomoravskú aj cyrilometodskú tradíciu, bránil rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku, Slovákov považoval za pôvodné územie Slovanov a slovenčinu za pôvodnú „matku“ slovanských jazykov. Najviac pozornosti venoval Veľkomoravskej ríši a jej najväčšiemu panovníkovi Svätoplukovi. Cyrilo-metodské dedičstvo a s ním spojené začiatky kresťanstva, o ktoré sa v jeho dobe usilovali historici viacerých národov, pripísal jednoznačne Slovákom. Práve pod vplyvom jeho argumentov sa ešte za čias panovania Márie Terézie stali solúnski bratia oficiálnymi svätcami monarchie. Stalo sa učebnicou obrodeneckej generácie. Položil ním základy cyrilometodovskej a veľkomoravskej tradície. Teóriu o autochtónnosti Slovákov i Slovanov prijal i zakladateľ svetovej slavistiky P. J. Šafárik a v súčasnosti sa k nej prikláňa i časť jazykovedy. Síce sa po ňom nezachoval ani portrét, ale v celoživotnom odkaze nám zanechal veľké poučenie pre dnešok: „ak nezanikol národ, ktorý v ťažkých časoch reprezentovala navonok iba hŕstka vzdelancov, je isté, že nemôže zaniknúť národ, ktorý dnes reprezentujú milióny vzdelaných a sebavedomých ľudí, ktorí žijú vo vlastnom štáte“. Zomrel 11. 4. 1802 v Olasze /Maďarsko/.
Andrej Žarnov
Andrej Žarnov, vlastným menom prof. MUDr. František Šubík, básnik katolíckej moderny, prekladateľ, lekár – patológ, sa narodil 19. 11. 1903 v Kuklove.
V roku 1943 sa ako člen medzinárodnej vyšetrovacej komisie Červeného kríža zúčastnil na vyšetrovaní masových hrobov v Katyňskom lese. Svojou vedeckou analýzou potvrdil účasť stalinského ZSSR na likvidácii tisícok poľských dôstojníkov. Za svoju verejnú správu o týchto vojnových zločinoch niesol represívne dôsledky po celý život (väzenie, emigrácia).
V apríli 1945 emigroval, po niekoľkých mesiacoch ho deportovali a uväznili v Bratislave a v Leopoldove. Po prepustení pôsobil ako lekár v Trnave. V roku 1952 emigroval druhý raz, žil v Rakúsku, Nemecku a od roku 1953 v USA, kde pôsobil ako lekár. Stal sa medzinárodne uznávaným znalcom v odbore patológie. V exile pôsobil vo viacerých krajanských spolkoch. Debutoval zbierkou básní Stráž pri Morave /1925/, ktorá sa stretla s politicky búrlivou odozvou a vtedajšie úrady ju prikázali skonfiškovať. V necenzurovanom znení vyšla až v roku 1940. Nasledovali zbierky Brázda cez úhory /1929/, Hlas krvi /1932/, Štít /1940/ a zbierka Mŕtvy /1941/, ktorá reflektuje tragizmus otca pri strate svojho syna, ktorého sám pitval. V emigrácii vydal zbierku Presievač piesku /1978/. Jeho báseň z tejto zbierky Slovenský žiaľ patrí medzi najlepšie umelecké výkony slovenskej emigrantskej poézie. Okrem iného prirodzene ňou nadviazal na základnú významovú dikciu celej svojej básnickej tvorby – na rázne formovanie údelu národa v novodobých dejinách. Od ukončenia 2. svetovej vojny až do roku 1989 bol zakázaným autorom, no napriek tomu sa významne zapísal do dejín slovenskej literatúry. Je jedným z významných zakladateľov národne exponovanej politickej lyriky. Jeho tvorba reprezentuje najsugestívnejšie činy modernej poézie pri kliesnení samostatných ciest svojho národa.
Zomrel 16. 3. 1982 v Poughkeepsie, New York (USA).